Einsteinov slávny výrok hovorí: "Keď zmizne posledná včela z povrchu zemského ľudstvo ju bude nasledovať do 4 rokov." Produkcia týchto malých stvorení udržuje ekosystém našej planéty, no nie sú nesmrteľné a včelstvo nie je večné. Existencia včiel závisí na symbiotickom fungovaní a tiež ľudskej ohľaduplnosti k prírode. 

Téma autorského šperku sa stáva pre Elišku prostriedkom ako zhodnotiť jej vlastnú pozíciu – autorky/designérky, no zároveň jej koreňov ako vnučky významného včelára Emila Macuru, vnímajúcej spätosť s prírodou už od malička. 

Objekty, ktoré sú zároveň prsteňmi, sú určitým konsenzom medzi luxusom a prirodzenosťou. Patria do hraničného pásma medzi týmito kategóriami a zároveň niesú platnou súčasťou ani v jednej z nich. Sála z nich postprocesuálna exkluzivita, no zároveň sú prírodným artefaktom, ktorý si zachováva svoje tvaroslovie. Nejednoznačná ale prítomná je aj polemika vykoristenia a denaturalizácie prírodných zdrojov. Skutočné plásty z včelieho úľa prešli procesom pozlatenia, a ich deštruovaný pôvab tiež reflektuje pozíciu súčasného designéra ako návrhára, ktorý viac nie je remeselníkom. 

Hlavnou témou je však pre Elišku v tejto práci úcta k prírode. Symbolickou skratkou uplatneného remeselného postupu vzdáva hold, no zároveň nemo kritizuje umelo pridanú hodnotu čím v objektoch zanecháva zvláštne napätie i príťažlivosť.

Anna Bujňáková